nedeľa 18. februára 2018

Weekly (12. - 18. 02. 18)

Je nedeľa večer, za mnou týždeň plný zaujímavých, zaneprázdnených, zúfalých i prekvapivých dní.

Je nedeľa večer a ja si sadám za notebook a čítam novinky, píšem si s pár ľuďmi, počúvam hudbu a nakoniec si pozriem diel Doctora Who (alebo Pána času, keď chcete).

Je nedeľa večer a mne v mysli skrsne nápad. Len tak. Z ničoho nič. V zlomku sekundy sa rozhodnem založiť novú rubriku s názvom Týždenník (=Weekly). Prečo? Pretože si myslím, že každý týždeň je zaujímavý - každý tým svojím spôsobom. Iste, to isté sa dá povedať i o dňoch, mesiacoch, rokoch... Ale ja som sa rozhodla to zúžiť na týždne. Každú nedeľu sem budem pridávať článok o tom, čo som zažila, aký citát ma zaujal a inšpiroval alebo odporučím nejakú dobrú knihu, film, či seriál. Bola by som rada, keby si sa aj TY vyjadril o svojich týždňoch. O tom, čo Ťa najviac inšpirovalo, sklamalo, potešilo, zarmútilo, nútilo zasmiať sa, či možno naopak zaplakať...



"I don't know where I am or where I'll go
where to even begin when I know
what lies behind makes no sense in my mind
but I know that it's time to let go." - Aurora, Lucky








Piesne od nórskej speváčky Aurory vždy akosi vystihovali môj duševný stav. Tak tomu bolo i na začiatku týždňa, v pondelok, keď som už asi stý raz počúvala jej pieseň Lucky. A ako vždy, i vtedy som premýšľala o tom, že skutočne je čas "to let go", čiže nechať všetko ísť (alebo podľa google prekladača: všetko pustiť). A to je jedna z vecí, ktorá mi vždy robila problém. Všetci vravia: "Nechaj to tak. Prenes sa cez to. Bude to fajn." To je síce pekné, ale ja by som veľmi rada vedela ako sa cez určité veci preniesť. Možno je to veľmi jednoduché, no, bohužiaľ, pre až moc premýšľajúcu osobu ako som ja, nič nie je jednoduché.

Taký bol začiatok týždňa. Nebol šťastný, dokonca ani priemerný.
Bol tmavý.
Zahmlený.
Nostalgický.
Popravde, príliš si naň ani nepamätám. Nejde o to, že by som sa opila ani nič podobné. Ide skôr o niečo, čo sa deje v mojej mysli a nejde to ani poriadne vysvetliť. O tejto téme sa chcem však vyjadriť neskôr, vo viacerých článok, čiže to tu nebudem príliš rozvádzať.
Keby som však vedela na začiatku týždňa, že sa čoskoro moje vlastné myšlienky zmenia na optimistickejšie, moje srdce by sa úprimne usmialo.


"Prijať samého seba takého, akým skutočne ste, znamená začať od začiatku. Od toho správneho začiatku." - iba prostý človek

Budúcnosť bola pre mňa vždy nejasná. Plná čiernej farby, sem-tam popretkávanej sivou alebo dokonca tmavomodrou. Jednoducho som si nikdy nemyslela, že budem hľadieť na budúcnosť so strachom i očakávaním. Od štvrtka tomu tak je. Okrem toho, že som s Damienom prvýkrát ochutnala sushi...

...a prekvapivo mi veľmi chutilo, som konečne dokázala pozrieť na budúcnosť v o dosť jasnejšom svetle ako predtým. Hoci som svoj život neplánovala spôsobom, akým sa pravdepodobne vyvinie, som šťastná a pripravená začať od toho správneho začiatku; začať novú kapitolu svojho života v inom prostredí, s inými ľuďmi, v inom meste a na určitý čas i v inej kultúre. Po toľkom čase plnom smútku, sĺz a zúfalstva, som priam nadšená, že môžem vysloviť tieto slová a myslieť ich vážne. Ale je to tak. Nielenže som konečne prijala samú seba, som pripravená posunúť sa ďalej. A teraz už naozaj.


S uvedomením si, že skutočne idem tým správnym smerom, mi pomohla kniha, ktorú som prečítala tento týždeň (popravde, prečítala som ju včera, čiže v sobotu, na jeden hlt). Volá sa Prečo zostať nažive od Matta Haiga a je o depresií. Ale nie o tej "depresí", ktorú hovorí, že má každý človek, keď je vonku zlé počasie alebo sa cíti zničený z práce. Nie. Je to kniha o pravej, drsne úprimnej depresií, ktorou trpí milióny ľudí; o depresí, ktorá zabila už mnohých a, bohužiaľ, mnohých ešte zabije. Autor Matt Haig si sám prešiel takouto depresiou a rozhodol sa, že o nej napíše a svoje slová nezabalí do fólie klamstva. Píše o tom, aké neskutočne ťažké je žiť s touto chorobou a aké ťažké je ísť napríklad sám do obchodu, keď za sebou ťaháte úzkosť, smútok, panický záchvat a zúfalosť a to všetko sám. Kniha ponúka i niekoľko rád ako sa správať k človeku, ktorý trpí touto chorobou a takisto rady, čo robiť, keď ste tým človekom. Ja sa zaraďujem k druhej skupine a táto kniha mi pomohla uvedomiť si mnohé veci. Osobne si myslím, že by si ju mal prečítať každý z nás. Vďaka nej mnohí z vás pochopia, že to, že niečo nevidíte, neznamená, že to tu nie je, a iní zasa, že v tom nie ste sami.


Viem, že by som sa dokázala v tomto článku rozpísať omnoho viac. Ale viem tiež, že som vystihla podstatu a to mi stačí. Bude takmer desať hodín večer a moje telo po hodine a pol jógy zúfalo túži po oddychu predtým, než začne nový týždeň.


A aký bol tvoj týždeň? Dozvedel/a si sa niečo zaujímavé, čo ťa šokovalo alebo sklamalo? Čítal/a si nejakú dobrú knihu alebo objavil/a nejakú dobrú hudbu? Daj mi vedieť do komentára.


Love,
Anhale

2 komentáre:

  1. Aha, tam som ja! :3
    Tvoj nápad na Weekly príspevky sa mi veľmi páči. Je to dobrý nápad najmä pre teba, keď si to budeš spätne čítať :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, som rada, že sa ti páči :)

      Odstrániť