streda 7. februára 2018

Part 1 - Not good enough?

"Bože, ako to vyzerá?"
"Ja byť ňou, už dávno by som schudla. Vyzerá hrozne."
"S tým účesom by som nikdy nevyšla z domu."
"Na akú výšku to chce ísť? No tak ten na to nemá."
"Si totálne neschopný/á."
"S týmto sa chceš uživiť?"
"Škaredá, tučná, ale hlavne, že zarába."
.
.
.
Už od malička som sa stretávala so slovami, ale i pohľadmi, ktoré mi naznačovali: "Nie si dostatočne dobrá a nikdy ani nebudeš." Roky som si neuvedomovala, aký dopad majú na mňa tieto písmená, pospájané v tomto poradí vo vete. A keď som si to potom uvedomila, došlo mi, že je to pravda. Nebola som dosť dobrá. Bola (a i) som príliš chudá, príliš veľký introvert, príliš kučeravá, príliš divná, príliš...

A potom som si povedala: dosť.

Kto na tomto svete má právo hovoriť mi, aká som? No a čo, že som príliš chudá, kučeravá, zvláštna, tichá, introvertná? No a čo? Je to nejaká chyba? Ubližujem tým snáď niekým? Prečo to niekomu vadí?

Nad touto témou som sa zamýšľala už veľmi dlho. Obracala som ju zo všetkých strán, myšlienkami som ochutnávala všetky jej zákutia a tajné skrýše, až som napokon došla k ucelenému názoru k samej sebe a i k ostatným. Pretože hoci sa to všetky tie chvíle týkali mňa, nikdy tu nešlo len o mňa.

Denno-denne počujem, ako ľudia ohovárajú iných, ako sa na nich smejú, ako nimi pohŕdajú... Popravde, nikdy to celkom nepochopím. Každý chce, aby bol na svete mier a láska, ale čo tak začať od seba? A teraz nemyslím iba sebelásku. Načo všetko to ohováranie? Načo druhému ničiť život len preto, že my nie sme spokojní s tým naším alebo sa nudíme? Odpovedz si sám Ty, kto to teraz čítaš, na čo je to dobré? Určite si sa sám stretol/stretla s ohováraním alebo si ohováral/a (buďme naozaj úprimní, každý z nás ohováral, či si to uvedomil/a alebo nie, nikto nie je dokonalý). Rada by som v tom našla nejaké pozitíva, ale, bohužiaľ, žiadne tam nie sú. Je to zbytočnosť. Je iné, keď niekto rozpráva o inom a niečo sa mu na ňom nepáči a je iné, keď s nenávisťou a pohŕdaním v očiach hovorí o danom človeku a smeje sa. Podľa môjho názoru by v prvom príklade mal človek vedieť to povedať tomu druhému do očí.

Aby som to zhrnula (pretože sa začínam rozkecávať): každý sme nejaký; každý sme iný; každý sme dokonalý svojím vlastným spôsobom. Preto sa zamyslite, predtým, než sa začnete na niekom smiať, či je dôležitý zovňajšok. Zamyslite sa, či tie slová, ktoré sa chystáte vysloviť, prispejú k pozitívnej kope alebo k tej negatívnej. Zamyslite sa, či to stojí za to. Nie je to vôbec ťažké.


P.S.: Pôvodne mal byť tento článok o niečom úplne inom. Prvú časť s úvodzovkami som mala rozobrať trochu z iného uhla, ale... myšlienky majú tendenciu rozliesť sa, takže v druhej časti článku sa budem venovať pôvodnému zámeru.

Love,
Anna Hale

2 komentáre:

  1. Je to všetko pravda, len smutné je, že takým ľuďom to proste nevysvetlíš. Budú to robiť naďalej, lebo potom sa cítia ako nadčlovek, alebo také niečo. Veľmi smutné.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To áno. Ale niekedy to za pokus stojí im to vysvetliť :)

      Odstrániť